ŷ������

“Možno je to tak vždy. Stretnú sa dvaja ľudia a sú to vlastne štyria. Každý z nich v sebe nosí postavu toho druhého, tak ako si ju pamätá. Okamih sklamania, ak je ten druhý, čo si pamätáme, krajší než ten druhý, ktorého sme stretli. Okamih údivu, ak je ten druhý, ktorého sme stretli, neporovnateľne impozantnejší než ten druhý, ktorého si pamätáme. Zlomok sekundy, keď sa lúčime, či už radostne alebo s ľútosťou, s človekom, ktorého sme nosili v hlave. Človek stojí a hľadí na otca, pred ktorým mával strach, na milenca, ktorý ho očaril, na dieťa, ktoré hojdal na kolenách. A hoci sme sa s nimi rozlúčili iba včera, stačilo to na to, aby otec vyzeral zostarnutý až strach, milenec znepokojujúco obyčajný, a dieťa zarážajúco veľké. A tak ešte než stretnutie vôbec začalo, by sa mal človek pred nami ospravedlniť za zradu, že ako si trúfol byť natoľko iný ako jeho postava v našej predstavivosti.”
― Ayelet Gundar-Goshen, Waking Lions

“Dlho potom, čo odišiel z autodielne, ešte cítila na sebe jeho pohľad. Chlapi sú schopní robiť s vami očami niečo podobné, ako sa robí s vôdzkou na psom krku. Netreba ťahať, stačí, že pes vie, že tam vôdzka je, a už sa správa slušne. Chlapi sú schopní aj vôbec sa na vás nepozerať. Tak ako je to s chrobáčikom v kúte izby, hoci si ho všimnete, niet prečo o ňom hovoriť. Nanajvýš ho môžete obrátiť na chrbát a prizerať sa ako sa pokúša obrátiť späť na nohy.”
― Ayelet Gundar-Goshen, Waking Lions

“Čo si to dovoľuješ, aby sa ti clivelo za tým hnojom, za tou dedinou. Nemôžeš predsa túžiť po hnoji, ale na druhej strane, keby nebolo túžob, čo by ti tak asi ostalo, lebo ak sme daní tým, čo máme, tak to s tebou nevyzerá bohvieako, ale ak sme daní tým, o čo sme prišli, blahoželám, si prvá v zozname. A ak sú teda túžby ako tŕne, ako vyrážka, ako parazit, čo do teba vnikol, prečo si ich potom tak úporne škrabe, ten zápach hnoja, a pachy jedál, pach zeme a Asumov pach. Zrýchlila krok. Vošla do karavanu a ľahla si na matrac. Prestaň už. Prestaň. Ale prichádzali ďalej, jej zápachy. A aj chute a farby a tváre. A úplne najhoršie bolo, keď prestali prichádzať. Keď odrazu zaregistrovala, že si už nepamätá meno chlapca, ktorý býval o tri baraky ďalej a stále kašľal. Že si nedokáže vybaviť pieseň, ktorú chlapi zvykli spievať, keď už všetky ostatné piesne odzneli. Ležala na lôžku a spomínala si, a potom ležala na lôžku a už si nespomínala, a cítila, ako chute a farby a tváre postupne opúšťajú jej telo, ako sa každým okamihom, čo tam zotrváva, čosi vymaže, čosi sa vytráca. A počuje, ako si ženy na susedných matracoch šepkajú, že aha, Sirkit konečne plače.”
― Ayelet Gundar-Goshen, Waking Lions